Zmena hviezdnej oblohy počas dňa

V celom vesmíre sa hviezdy rodia a umierajú. Voľným okom môžeme vidieť niekoľko tisíc hviezd. Je to však iba malá časť hviezd roztratených po celom vesmíre. Hviezdy žijú približne desať miliard rokov. Životný cyklus hviezd je dynamicky a často až neuveriteľne dramatický proces.

Zem vykonáva v priestore voči všetkým ostatným telesám pohyb. Jej dráha a orientácia v priestore je zložená z množstva periodických i neperiodických pohybov, ktoré vykonáva jednak pod vplyvom zotrvačnosti, ďalej pod vplyvom gravitácie Slnka, Mesiaca, planét a iných telies slnečnej sústavy i mimo nej.

Základné pohyby, ktoré najvýznamnejšie vplývajú na život na Zemi sú obežný pohyb a rotačný pohyb. Zem obieha okolo Slnka po elipse veľmi podobnej kružnici priemernou rýchlosťou 29,783 km/s voči Slnku. Zároveň rotuje okolo svojej osi a to takmer konštantnou rýchlosťou 465,11 m/s, respektíve 1 670 km/h (merané na rovníku). Rotácia Zeme okolo jej osi je príčinou striedania dňa a noci na Zemi, zatiaľčo jej obeh okolo Slnka je príčinou zmeny ročných období.

Zem obieha okolo Slnka v strednej vzdialenosti 149,6 miliónov km priemernou rýchlosťou 29,8 km/s. Stredná vzdialenosť Zeme od Slnka sa stala jednou zo základných astronomických jednotiek dĺžky a označuje sa ako astronomická jednotka. Má skratku AJ alebo AU z anglického Astronomical Unit.

Smer, ktorým obieha Zem okolo Slnka sa nazýva prográdny alebo priamy smer. Rovnakým smerom obiehajú všetky ostatné planéty.

Priemerná rovina, v ktorej obieha Zem okolo Slnka sa nazýva ekliptika. Používa sa ako základná rovina, voči ktorej určujeme sklony dráh všetkých telies v slnečnej sústave.

Okrem spomenutých pohybov vykonáva Zem ešte niekoľko ďalších pohybov. Ako teleso slnečnej sústavy sa Zem napríklad zúčasňuje na obehu okolo jadra Galaxie. Obežná dráha Zeme vykonáva pomalý pohyb vyplývajúci z Einsteinovej teórie relativity nazývaný stáčanie perihélia. Po prvýkrát bolo toto stáčanie objavené pri planéte Merkúr.

Hviezdy vznikajú z chladných a riedkych prachových a plynových mračien, ktoré sú v skutočnosti nesmierne riedke a predstavujú lepšie vákuum, aké sme schopní na Zemi vytvoriť, ich hustota býva iba niekoľko atómov na centimeter kubický. Jednotlivé molekuly tohto mračna na seba pôsobia gravitačnou silou, čo má za následok, že sa priťahujú a pomaly pohybú. Hmota okolo každého z týchto zhlukov do nich postupne padá, pričom jednotlivými zrážkami a premiešavaním molekúl vzrastá aj teplota látky. Tá rastie spolu s veľkosťou zhlukov, až sa z každého takéhoto chuchvalca hmoty vytvorí guľa zhruba o veľkosti slnečnej sústavy, ktorú nazývame protohviezda.

Celý životný cyklus hviezdy závisí od jej hmotnosti. Hmotná hviezda môže postupne zahriať svoje jadro na potrebnú teplotu. Hviezda sa začína podobať cibuli, kde jednotlivé vrstvy predstavujú chemické prvky tak, ako boli postupne vytvorené. Málo hmotné hviezdy môžu skončiť iba pri spaľovaní vodíka na hélium. Veľmi hmotní veľobri môžu dosiahnuť až záverečnú reakciu, pri ktorej vzniká železo.