Súhvezdia severnej oblohySúhvezdie v širšom zmysle je skupina hviezd alebo asterizmus, ktoré spolu navzájom zdanlivo súvisia a vytvárajú určitý obrazec na oblohe. V trojrozmernompriestore väčšina hviezd v jednotlivých súhvezdiach spolu prakticky nesúvisí, ale pre pozorovateľa na Zemi sa zdá, že sú blízko seba. Vo väčšine súhvezdí sa nachádza výrazný obrazec, ktorý sa v hviezdnych mapách naznačuje spojnicami, čiarami, ktoré spájajú jednotlivé jasné hviezdy. Spojnice slúžia na ľahšiu orientáciu pozorovateľa na oblohe.Väčšina dnešných súhvezdí severnej oblohy má názvy pochádzajúce z gréckej mytológie. Každé súhvezdie má svoj latinský názov, ktorý je medzinárodne používaný, trojpísmenovú skratku a privlastňovací genitív. Privlastňovací genitív slúži na označenie hviezd v súhvezdiach a dáva sa za Flamsteedovo alebo iné katalógové číslo hviezdy. Najjasnejšie hviezdy súhvezdí sú označované gréckymi písmenami. U približne 100 hviezd sa stále bežne používajú ich vlastné mená, ktoré majú väčšinou starogrécky alebo staroarabský pôvod.Pomenovanie nápadných hviezdnych obrazcov na oblohe podľa zvierat alebo postáv zaviedol už Ptolemaios. Vo svojom diele Almagest zaviedol 48 súhvezdí, pričom za súhvezdie sa považovalo zoskupenie niekoľkých jasných alebo menej jasných hviezd. Tieto súhvezdia nemali nijaké ohraničenie, čo viedlo k mnohým nejasnostiam. Od 16. do 18. storočia vzniklo niekoľko nových súhvezdí, pričom niektoré staré boli zrušené. Z novšieho obdobia pochádzali hlavne názvy najjužnejších súhvezdí. Tieto nové súhvezdia boli pomenované napríklad podľa predmetov, ktoré súviseli s technickým pokrokom, napr. Ďalekohľad alebo Mikroskop. Medzi astronómov, ktorí zaviedli množstvo novodobých súhvezdí na severnej ako aj južnej oblohe patrí William Herschel a Nicolas Louis de Lacaille. V roku 1928 zaviedla Medzinárodná astronomická únia oficiálny a už ďalej nemenný počet 88 súhvezdí. Každé súhvezdie má presne určené hranice, ktoré však musia kopírovať sieť poludníkov arovnobežiek rovníkových súradníc 2. druhu. Hranica každého súhvezdia preto ide len severojužným, alebo východo-západným smerom - nemôže ísť napríklad zo severovýchodu na juhozápad. Pri vytváraní hraníc súhvezdí vychádzala únia z atlasu od Augusta Argelandera z roku 1843 a z atlasu Apthorpa Goulda z roku 1877, ktorý zreformoval hranice južných súhvezdí predtým spomínaného atlasu. Hranice boli počítané pre ekvinokcium 1875.0 a práve kvôli precesnému pohybu zemskej osi dnes už presne nekopírujú súradnicovú sieť.