História astronómie  Staroveká astronómia

Astronómia sa v stredoveku zameriavala prevažne na zistenie presnej polohy nebeských objektov na zavedenie vhodného kalendára vhodného na hospodárske úkony (siatie,žatva). Na pozorovanie ľudom slúžili vztýčené kamene alebo kamenné kruhy známe ako Henge.

V staroveku vznikli dva modeli astronómie:

Geocentrický model:

Geocentrizmus je tvrdenie,že Zem je stredom vesmíru.Teória geocentrizmu mala svojho času hlboké filozofické a teologické dôsledky. Z výsadného postavenia Zeme sa odvodzovalo aj výsadné postavenie človeka. Zástancom geocentrizmu bol Aristoteles. Aristoteles bol starogrécky filozof a encyklopedický vedec,zakladatel logiky a mnohých ďalších odvetí.

Klaudios Ptolemaios bol grécky geograf astromón a astrológ.Svojho času zaviedol 48 súhvezdí,ktoré mu pripomímali rôzne zvieratá vesmíru , a že všetky ostatné nebeské telesá obiehajú okolo nej po kružnicovej dráhe. Táto predstava vydržala až do stredoveku, kedy bola vyvrátená Mikulášom Kopernikom.

Heliocentrický model:

Heliocentrizmus je teória tvrdiaca,že stredom vesmíru je Slnko.

Tento názor vznikol už v starovekom Grécku a najdokonalejšie ho prepracoval Aristarchos so Samu. Heliocentrický názor na svet sa však vtedy ešte nepresadil. Až v 16.storočí Mikuláš Koperník nanovo vypracoval heliocentrickú sústavu sveta.

Podľa Kopernika je centrom celého sveta nehybné Slnko. Okolo Slnka obiehajú po kruhových dráhach rovnomerným pohybom Merkur,Venuša,Zem,Mars,Jupiter a Saturn. A že svet uzaviera nehybná sféra stálic.